Literárna poviedkáreň AS

Slovo a čas

V dávnej minulosti, tam, kde je pre nás všetko tajuplné až záhadné, sa stretlo slovo s časom. Určite to nebolo prvýkrát. Veď čas
je nekonečný, a slovo si už tiež dlho píše svoju históriu. Ktovie
koľkokrát sa už takto stretli. Možno sa aj objali alebo si len zase
niečo vyčítali.
Pri jednej z mnohých príležitostí nechýbal ani istý nemenovaný
básnik. Možno to ani nebolo až tak veľmi dávno.
To sa len nám smrteľníkom zdá, že všetko je už dávno za nami.
Básnik mal na sebe starodávny kostým, neprezradím z ktorého
storočia. Na tom teraz nezáleží. Pozvaný umelec mal pri sebe aj
gitaru, aby mohol narýchlo zhudobniť to, čo mu slovo v básni
pripomenie.
„No tak už začni, niečo zahraj, básnik,“ ozval sa čas.
„Ešte nám nič nepovedal,“ pridalo sa k výzve slovo.
„Asi nemá jazyk. Básnik je nemý,“ škodoradostne sa zarehotal čas.
„Tomu neverím,“ čudovalo sa slovo. „Básnici sú moji verní služobníci. Potrebujú ma viac ako čokoľvek iné. Bez slov je básnik úplne stratený.
Moja umelecká studnica je mu stále k dispozícii. Môže si vybrať:
slová milé, prívetivé, ľubozvučné, a keď treba, tak aj
celkom obyčajné. Čas, ten je len jeden,“ zasmialo sa popod fúz
rozveselené slovo.
„Jeden, ale nekonečný!“ bránil sa celkom vážne čas.
„Zabúdaš,“ ešte dodal čas, „že bezo mňa by sa vyslovené slová
nemali kde zapísať. Ľudská história zaznačená vo mne v čase mi to najlepšie potvrdí,“ pyšnil sa nekonečný čas.

„Už sa toľko nehádajte,“ konečne prehovoril básnik. „Musím vám
pripomenúť, že bezo mňa, slávneho básnika, by sa nikto, nikdy
nedozvedel, že sme sa práve teraz stretli: nekonečný čas, vševediace slovo a ja /v slove a v čase/ básnik.

Slovo sa zamyslelo, vraj básnikovi nebude všetko veriť. Aj čas prišiel
na to, že básnikovi stúpla sláva do hlavy, ale tá netrvá večne.
„Chceš nám povedať, že dôkazy o našom stretnutí máš len ty?
Musíme ti veriť, že práve ty si ten najlávnejší básnik?

Básnik, chcel či nechcel, musel sa priznať.

Každý večer ho navštívi láskyplná múza. Keď je jasná noc, a na oblohe
svietia milióny hviezd, sú si blízki len oni dvaja. Tvoria jedno telo. Tak ako v jednej múdrej knihe na začiatku dejín času už bolo zapísané slovom.

„Veríme ti básnik,“ muselo priznať slovo. „A čo si praješ spolu s múzou, keď práve nie je jasná obloha?“ chcelo ešte vedieť zvedavé slovo. Básnik vedel, čo má na to jeho srdce slovu i času povedať, s čím sa im má zdôveriť.

Chcel len jedno, aby jeho slová v čase bytia ľuďom s láskou, úsmevom a múdrosťou v jeho rýmoch pre každého stále zneli.

Múdre slovo i nekonečný čas to básnikovi svätosväte sľúbili.