Literárna poviedkáreň AS

Mladý študent v Santa Fe z amerického štátu Texas 19.5.2018 postrieľal zbraňami svojho otca deväť svojich spolužiakov a učiteľa. V študentových poznámkach na počítači a v mobilnom telefóne našli vyšetrovatelia zmienky o tom, že vražednú akciu si podrobne naplánoval.

Je pre vás takáto správa prekvapujúca? Už sme si na ne zvykli? V roku 2018 zomrelo na školách v Spojených štátoch vinou mladých strelcov 35 ľudí a 79 ďalších bolo zranených. Keby sme chceli byť sarkastickí, tak americkí strelci prepísali Komenského výrok „Škola hrou“ na „Škola strelnicou.“

Určite pri takýchto správach pociťujeme zdesenie a obavy. Pýtame sa, čo je príčinou takéhoto hrôzostrašného stavu na amerických školách. A čo u nás…?

Kde sa berie toľká zloba v niektorých mladých ľuďoch? Kde sa to v nich vzalo? Čo je hlavnou príčinou?. Na vine sú rodičia? Spoločenská klíma v ktorej mladí ľudia vyrastajú? Je v tomto smere školský systém úplne bezmocný? Je to len právny problém v otázke dostupnosti či nedostupnosti k strelným zbraniam?

Nechcem byť staromódny, ale ja si ešte pamätám časy, keď sme v škole za svoje prehrešky museli znášať šibnutie pravítkom alebo nebodaj aj kľačať v kúte. Pocit zodpovednosti za svoje prečiny sa v nás prenášal z nižších ročníkov do tých vyšších ročníkov. Nekľačali sme už v kúte, ale o to viac sme si pamätali dobroprajné káranie našich učiteľov.

V prístupe pedagógov k svojim žiakom je veľký potenciál na zúročenie v dospelosti. Proces výučby nových adeptov pre život nie je len technickou záležitosťou učebných osnov. Nepotrebujeme len zručných, talentovaných, múdrych jedincov genetický predurčených na úspešnejší život. Pestovať úspešnosť, dokonalosť, ambicióznosť za každú cenu, ženie mladého človeka byť stále na špici peletónu, na konci ktorého zostávajú tí zabudnutí, nerešpektovaní so svojimi problémami na periférii školského kolektívu..

Vychovávame doma v rodine, ale aj v školách predimenzovaných narcisov, ktorí si ľahko zvykajú na to, že im niekto ofukuje cestu pred sebou. Majú všetko, plným priehrštím, vždy na to niekoho použijú, kto im to zabezpečí.

Nechcem moralizovať, ale pestujeme si v dnešnej pretechnizovanej spoločnosti podhubie pre rast arogantných velikášov, ktorí nepoznajú hranice pre ich bezhraničnú ctižiadostivosť. Život pre nich plynie podľa ich nárokov, ktoré nedokážu prispôsobiť všeobecne uznávaným morálnym hodnotám.

Vedľa nich musia „živoriť“ tzv. frustrovaní nespokojenci, ku ktorým všemožná šťastena nebola až tak štedrá. Berú spravodlivosť do svojich rúk, tak ako ju oni vidia a cítia.

Slovo cítia v tom prípade nie je celkom vhodné, pretože cítiť znamená predovšetkým nerozhodovať sa neuvážene, neprípustným spôsobom.

Je chybou, že emočná stránka uvažovania mladých ľudí, citové prejavy sa v školách nekladú na prvé miesto. Možno k tomu chýbajú aj náležité učebné „osnovy“, dobrý príklad nás vekom starších, zodpovedných za výchovu novej generácie v rodinách i v škole.

Udelená dvojka alebo trojka z chovania alibistický rieši to, čo už malo byť vyriešené dávno predtým.

Alexander Scholz