Literárna poviedkáreň AS

Boli ste už niekedy na divadelnom predstavení bez hercov? Zdá sa vám to nelogické, nemožné? V živote je všetko možné. Presvedčíte sa o tom práve teraz. Ste všetci vítaní na predstavení, v ktorom vám zo skutočného divadla nebude nič chýbať.

Pohodlne sa usaďte. Vypnite si, prosím, svoje mobilné telefóny! Práve doznelo tretie zvonenie. Na scénu už prichádza impresário dnešného slávnostného večera. Majstre, máte slovo:

„Veľavážené dámy a páni, teším sa, že som tu spolu s vami na premiére vášho predstavenia v divadle zvanom ŽIVOT. Áno, dobre ste počuli, na premiére vášho predstavenia.

Aby som bol stručný, hneď v úvode vás ubezpečujem, že vás čakajú len samé prekvapenia. To všetko preto, lebo ste prijali moje pozvanie. Je mi veľkou cťou, že zotrvávate na svojich miestach. Zabudnite na každodenné problémy, nemajte zbytočné starosti, zajtra určite prídu zase iné. Hlavne, nehľadajte odpovede na špatne položené otázky! Nerobte si ťažkú hlavu z vecí, ktorým netreba rozumieť! Držte sa zásady, že nie je také zlé, keď máme čo povedať, a nemáme komu, ako keď nemáme čo povedať, ale všetci to už vedia. Dúfam, že práve teraz bude všetko inak. Budeme mať komu, ale aj čo povedať.

Vážené dámy a páni, práve sa začína naše divadelné stretnutie s názvom:

O vás – pre vás.

Prvým prekvapením nebude nikto iný ako niekoho z vás. Áno, bude to presne tak, stačí len trochu odvahy, potrebnej fantázie a stanete sa v našom spoločnom vystúpení prvými účinkujúcimi…

Váhate? Myslíte si, že nie ste tými pravými, ktorí dokážu nás ostatných s niečim zvláštnym zaujať? Nie ste Alain Delon? Ani Patrick Swayze, či Meky Žbirka? Musím vás ubezpečiť, že všetci sme niečím výnimoční, len si to nedokážeme alebo nechceme priznať…“

„Možno ten sympatický pán, áno, v tom zelenom klobúku a prešívanom saku. Ja vás vidím, aj keď tomu neveríte. Nekývajte hlavou z jednej strany na druhú, v Bulharsku to znamená súhlas. Tak či tak, nehanbite sa a pote k nám bližšie! Chceme sa o vás dozvedieť niečo viac… Napríklad, prečo nosíte zelený klobúk?“

„Zelený klobúk mi zachránil život.“

„Ja som to tušil, dnešný večer bude naozaj niečím výnimočný.“

„Obyčajná náhoda…“

„Čože, náhoda? To by ste nám mali bližšie vysvetliť, vážený pane.“

„Na miesto, kde som len pred chvíľou stál, spadol strom. Nebyť toho, že som sa rozbehol za klobúkom, ktorý mi odfúkol vietor, tak tu už teraz nie som.“

„Takže niečim výnimočným môže byť aj obyčajný vietor. Zaujímavé. A čo nám ešte o sebe prezradíte?“

„Zajtra idem do nápravnovýchovného zariadenia.“

„Do vezenia…?“

„Ten klobúk nie je môj.“

„Kvôli jednému klobúku do vezenia…?“

„Idem tam navštíviť svojho brata. Ten klobúk patrí jemu.“

„Tak to je niečo iné. Návšteva vo väzení bude pokračovaním vášho nevšedného príbehu. Bratovi prinesiete stratený klobúk. Určite ho to poteší.“

„Môj brat, aj keď si to nechce priznať, ma potrebuje viac ako ten klobúk. Idem mu ho vrátiť, aby som mal dôvod ho navštíviť, inak by ma neprijal.“

„Váš brat si viac váži svoj klobúk ako vás…?“

„Teraz je to tak, ale on za to nemôže.“

„Rozumiem, nebudeme vstupovať do svedomia niekomu, kto tu teraz nie je. Kto sa nemôže brániť. Zaujíma ma ale, kto je tá usmievavá dáma, ktorá sedí hneď vedľa vás…?

„Vedľa mňa sedí usmievavá dáma?“

„Stačí tomu uveriť. Práve si k vám prisadla. Nepozvete ju bližšie medzi nás, aby ste nám ju predstavili?“

„To záleží len od nej. My sa nepoznáme.“

„Trochu vám pomôžem. Fantázia nemá hranice. Vedľa vás sedí, dajme tomu, Zuzana. Páči sa vám…?“

„Mám povedať, nie? Je naozaj sympatická.“

„Teraz to vypadá, že sme sa dopredu dohovorili, že všetko iba hráme. Vážené dámy a páni, musím vás uistiť, že neuvádzam, že nie som ani náhodou impresáriom nejakej bezcennej reality show.

Oslovíme Zuzku, tvári sa nám trochu nedôverčivo. Budem veľmi dotieravý, keď sa aj vás opýtam, v čom je ten váš život zaujímavý?“

„Zelený klobúk nenosím, tak asi v ničom.“

„To nie je pravda. Všetci vás radi vidíme, vždy len usmievavú a milú, tak ako teraz, v tejto chvíli… Tým ste pre nás vzácna.

Mám pravdu, vážené dámy a páni? Myslíte si, že máme dôvod tešiť sa zo Zuzkinho krásneho úsmevu? Pýtam sa, je radosť, šťastie len súkromnou záležitosťou každého z nás? Dokáže to naše šťastie ovplyvniť aj niekoho iného v našej blízkosti? Nepočujem odpoveď…

Aby som nebol príliš zvedavý, mladý pán, vy v tom zelenom klobúku, ešte neodchádzajte, sme radi, že sme vás mohli spoznať…“

„Neodchádzam. Závidím Zuzke. Som rád, že…“

„Ste rád, že čo…?“

„Že závidím, ale aj prajem Zuzke, aby jej ten úsmev vydržal čo najdlhšie.“

Takéto priania zvykneme dostávať poštou na pohľadniciach s venovaním k sviatku. Máme ich doma založené, zabudnuté v kalendári.

Vážené dámy a páni, viem čo chcete práve teraz povedať. Že nie každý deň je nedeľa? Nebudem predbiehať. Hlási sa ešte niekto ďalší o slovo? Prosím, len do toho. Vidím zdvihnuté ruky. Musíte nahlas, počúvame vás!“

„Podľa mňa by sme si nemali zamieňať skutočnosť za ilúzie.“

„Celkom tomu nerozumiem, ale súhlasím, že ružové okuliare nám v živote vždy nepristanú. Ďalší prosím.“

„Aj obyčajný, všedný deň môže mať nad sebou svoju svätožiaru.“

„Výborne. Ide nám to. Aj z maličkostí sa dá potešiť. A do tretice všetko dobré…“

„V každodennom zhone nevidíme čo vidíme, nepočujeme čo počujeme, ba ani necítime to, čo máme cítiť. Sme to ešte my?“

Dámy a páni, tuším sa nám tu začína tvoriť nová modlitba pre šťastný život. Niekde v diaľke som počul od vás aj slovo AMEN. Počul som dobre? To znamená, že s tým súhlasíte?

Nemusíte si kľaknúť na kolená. Život nás to naučil, ale to neznamená, že nemáme chodiť predovšetkým vzpriamení. Tak ďalej dovidíme aj za hranice tých najvšednejších všedností…

Zuzka nám tuším trochu zvážnela. Niečo sa zmenilo? Na hlave má zelený klobúk. Rozmýšľam, kam ju asi zavedie?

Nie každému z nás vietor odfúkne klobúk do bezpečia v tú pravú chvíľu, na to najsprávnejšie miesto. Ale aj o tom je ten môj, tvoj, váš, náš každodenný život.

Vážené dámy a páni, naše stretnutie pomaly, ale isto, končí.

Rozlúčime sa s mladým pánom v zelenom klobúku, požičal ho mladej dáme. Potlesk prosím. Ďakujeme Zuzke za jej úsmev. Áno, máme za čo, dokonca nám zamávala. Ďakujem vám všetkým prítomným za vašu aktívnu účasť. Zatlieskajte si. Teším sa spolu s vami na ďalšie naše stretnutia.

Pevne verím, že sa ešte niekde, niekedy uvidíme. Stále platí to staré známe: svet je malý, vždy v ňom stretneme niekoho blízkeho.

Môžete si zapnúť svoj telefón. Nechcem zostať sám. Čakám, kto mi prvý zavolá.“